Čakanie na lastovičky

Miroslav Mojžita je súčasný veľvyslanec Slovenskej republiky v Sarajeve. V rokoch 1995-2001 pôsobil ako veľvyslanec v Belehrade a zažil tak turbulentné roky na srbskej vnútropolitickej scéne od konca vojny v susednej Bosne a Hercegovine, cez vojnu v Kosove a bombardovanie Srbska spojeneckými silami NATO až po pád Slobodana Miloševića a prechod k moci prozápadných srbských politických síl. Jeho skúsenosti s balkánskym prostredím sú tak nespochybniteľné a je rozhodne chvályhodným počinom, že sa rozhodol vydať svoju v poradí druhú knižku s balkánskym zameraním (prvou bola publikácia Belehrad: Poznámky 1995-2001 vydaná v roku 2003). Keďže sa jedná o autora - diplomata, môžeme očakávať trochu iný štýl spracovania ako v prípade akdemických pracovníkov - balkanistov. Autor nám prináša cenné postrehy "zo zákulisia", opisuje charakterové vlastnosti jednotlivých politických aktérov, s ktorými sa počas svojej kariéry stretol a jednal, a obecne sa viac sústredí na nuansy výkonu praktickej politiky a diplomacie v špecifickom balkánskom prostredí, než na faktografický výpočet dát a údajov.

Kniha je podľa môjho názoru mierne chaoticky členená - kapitoly nie sú zoradené s ohľadom na časovú nadväznosť či iný logický sled, autor si vždy vyberie istý subjekt, ktorý je následne v kapitole popisovaný. Jedná sa tak s trochou nadsázky o "súbor poviedok", pochopiteľne však nejde o beletriu, ale o zamyslenie nad reálnymi aspektmi bosenskej politiky a spoločenského prostredia. Čitateľ sa v niektorých kapitolách dozvedá pomerne základné informácie o fungovaní BiH, vzápätí však nachádza cenné zákulisné podrobnosti, ktoré sa v iných dielach zaoberajúcich sa Balkánom neobjavujú. Dozvieme sa, aké je zmýšľanie čelného moslimského náboženského predstaviteľa Veľkého Muftího Mustafu Cerića, i čo si o jeho politických aktivitách myslia príslušníci ostatných etnických skupín žijúcich v krajine. Sledujeme postoje premiéra Republiky Srpskej Milorada Dodika, ktorý bol ešte pred niekoľkými rokmi západnými predstaviteľmi vyzdvihovaný ako demokrat a umiernený Srb, zatiaľ čo dnes ho charakterizujú ako radikálneho nacionalistu neochotného k akýmkoľvek ústupkom. Veľa z filozofie a prístupu Dodika sa dá vyčítať z jeho prehlásenia, že cieľom všetkých bosenských etnických skupín by nemalo byť zmierenie, ale pokojné žitie vedľa seba. Mojžita prenecháva pomerne značný priestor náboženskej stránke problému spolužitia jednotlivých etník a zaoberá sa prítomnosťou radikálneho islamského prvku v krajine. V tejto súvislosti konštatuje, že niekdajšie vedenie na čele s Izetbegovićom zlyhalo, keď povolilo zahraničným mudžahedínom účasť v bojoch v rámci ArBiH (armáda BiH počas občianskej vojny, bojujúca na strane Izetbegovića a zložená prevažne, avšak nie výlučne z Moslimov). Časť týchto bojovníkov v krajine po skončení vojny zostala, podarilo sa im získať miestne občianstvo, oženili sa a začali zavádzať cudzo pôsobiace tradície wahábistického hnutia islamu. Tieto zvyky sa v krajine síce rozšírili, stále ich však väčšina moslimského obyvateľstva BiH odmieta a označuje ako nepatričné.

Mojžita prináša zaujímavé osobnostné charakteristiky početných osobností, ktoré istým spôsobom formovali podobu dnešnej BiH. Pripomína tak, že hoci sú ľudia ako Karadžić či Mladić globálne odsudzovaní, množstvo ich známych nechcelo počas vojny uveriť, že by boli schopní podobných činov. Karadžić bol niektorými jeho niekdajšími kamarátmi opisovaný ako láskavá osobnosť, vždy ochotná pomôcť blížnemu. I na tomto príklade je viditeľné, ako vôľa k moci a obecný chaos a anarchia vojnového prostredia mení charaktery a z láskavých susedov sa stávajú nepriatelia na život a na smrť. V súvislosti s Ratkom Mladićom sa zase spomína jeho udatnosť a hrdinské správanie v boji, čo je v priamom kontraste s jeho počínaním počas obliehania Sarajeva a srebrenickej tragédie. Tieto balkánske paradoxy sa linú v podstate celou knihou. Autor si všíma i nezhody vo vnútri Izetbegovićovho okruhu, keď napr. ArBiH bola počas úvodných mesiacov pod vedením Sefera Halilovića údajne relatívne multietnická, po jeho odvolaní sa však presadzujú prvky fundamentalizmu, islamské pozdravy a pod. Čitateľ tu tak nájde množstvo postrehov tak z vojnovej minulosti krajiny, ako i problematickej súčasnosti. Mojžita zdôrazňuje, že každá zo zúčastnených strán má svoj podiel pravdy - čím viac budú Srbi prízvukovať ich vlastnú túžbu po nezávislosti a zároveň Moslimovia potrebu zrušenia Daytonských dohôd, tým bude obojstranná spolupráca defunkčnejšia. Moslimská väčšina pritom často zdôrazňuje svoj príklon k "občianskemu" princípu spravovania štátu (čo by znamenalo zrušenie Republiky Srpskej), v praxi to však znamená ďalší prejav skrytého nacionalizmu, keďže väčšinové etnikum by z takejto reformy jednoznačne profitovalo. Je dobré, ak pred prečítaním má čitateľ už aspoň základné znalosti o bosenských reáliach, inak niektoré pasáže zrejme nedocení, inak však kniha poskytuje zaujímavý doplnok k oboznamovaniu sa o špecifikách minulej i dnešnej Bosny a Hercegoviny.

Informácie o publikácii a možnosti jej zakúpenia sa nachádzajú napr. na internetových portáloch Shopnet (pre ČR) a Martinus (pre SR).