Dějiny Albánie

Dějiny Albánie z cyklu Dějiny států Nakladatelství Lidové noviny patria medzi klasické faktografické publikácie, ktoré poskytujú českým a slovenským čitateľom množstvo informácií o historickom vývoji daného regiónu. Kniha je chronologicky rozčlenená do kapitol, pričom časová osa začína pri prvotnom osídľovaní oblasti dnešného Albánska a končí politickými turbulenciami nového tisícročia. V prvých častiach autor Pavel Hradečný, ktorý patril medzi najvýznamnejších českých odborníkov na albánske a grécke dejiny, analyzuje problematiku Ilýrov ako údajných pôvodných obyvateľov priestoru juhovýchodnej Európy a predchodcov dnešných Albáncov. Moderná albánska historiografia totiž vychádza z predpokladu, že ilýrske obyvateľstvo, ktoré na Balkáne žilo dávno pred slovanskom kolonizáciou, disponuje priamymi prepojeniami s dnešným albánskym etnikom. Z týchto predpokladov (hoci spory v štýle "kto tu bol skôr" nemajú žiadne praktické opodstatnenie) je následne konštruovaný historický nárok na Albáncami obývané územia v Kosove, ale i severozápadnom Macedónsku, južnom Srbsku atď. Prepojenia medzi Ilýrmi a Albáncami sa snažia spochybňovať hlavne srbskí historici, ktorí hľadajú pôvod Albáncov v často absurdných lokalitách ako Škótsko či Azerbajdžan a argumentujú, že skutoční predchodcovia dnešných Albáncov sa na Balkán dostali omnoho neskôr. Autor sa v tomto spore nakoniec prikláňa na stranu Albáncov a konštatuje, že väčšina relevantných historických dôkazov svedčí o ilýrsko-albánskom príbuzenstve, vzápätí však dodáva, že by sa tieto spory nemali preceňovať a súčasné problémy inter-etnických vzťahov a teritoriálnych nárokov by sa mali riešiť s ohľadom na praktické potreby všetkých zúčastnených strán.

Rozsiahly priestor je venovaný stredovekým dejinám priestoru osídleného Albáncami, pričom je hlavný dôraz kladený na vysvetľovanie jednotlivých aspektov tureckej kolonizácie a dôvodov, prečo albánske obyvateľstvo inklinovalo ku konverzii na islamské náboženstvo v omnoho väčšej miere, ako napr. obyvateľstvo srbské. Rozoberané sú jednotlivé aspekty života v období pričlenenia k osmanskej ríši, politický a administratívny systém zavádzaný tureckou správou, rozličné možnosti kresťanského a moslimského obyvateľstva v uplatnení sa vo verejnej sfére a postupný prechod od zlatého veku Vysokej Porty až po postupný úpadok a preberanie moci jednotlivými lokálnymi vládcami, ktorí často terorizovali populáciu na ovládanom území. Ešte pred osmanským obdobím je však veľmi podnetne popísaný odpor Albáncov voči tureckým vpádom pod vedením albánskeho národného hrdinu Gjergja Kastriotiho (Skenderbega), ktorý dokázal albánske územie ochrániť pred Turkami až do svojej smrti (napr. Konštantínopol padol 26 rokov pred tureckým ovládnutím albánskych regiónov). Oslabovanie osmanskej ríše a prehnitý systém odolávajúci akýmkoľvek reformám však viedli k stupňujúcej sa nedôvere i tých etnických skupín, ktoré boli dlhé obdobia lojálne voči ústrednej tureckej správe. Svojvôľa lokálnych feudálov a absencia spoločenského pokroku viedla v 19. storočí i v Albánsku k rastúcej rezistencii, hoci proces konštitúcie moderného národného povedomia prebiehal omnoho pomalšie, než v prípade okolitých susedov.

Kniha následne analyzuje príčiny oneskoreného príchodu nacionalizmu medzi Albáncami a sleduje kroky národného hnutia, ktoré sa vo svojej politike snažilo o omnoho zmierlivejší prístup voči tureckej okupácii, ako tomu bolo obzvlášť v prípade Srbska, či Grécka. Dobre sú popísané kroky vtedajších európskych veľmocí, ktoré svojimi krokmi na berlínskom kongrese najskôr albánskych predstaviteľov vrcholne sklamali, neskôr v roku 1912 však na konferencii v Londýne schválili vytvorenie nezávislého albánskeho štátu. Súčasťou tejto sekcie sú i mapky, kde sa dajú vidieť rozchádzajúce sa predstavy veľmocí o podobe albánskych hraníc. Ďalej sa publikácia venuje kontroverznému medzivojnovému obdobiu kráľa Zoga I., ktorý veľkú časť albánskeho majetku rozpredal talianskym investorom, po talianskej okupácii však z krajiny utiekol spoločne so zlatom zo štátnej pokladnice. Autor popisuje albánsku stratégiu počas 2. svetovej vojny a prechod Envera Hoxhu k moci. Dostatok priestoru sa venuje i popisu neblahej reality totalitárneho Hoxhovho režimu a postupnej izolácii Albánska v dôsledku "principiálnej" no nestrategickej zahraničnej politiky. Autor Pavel Hradečný bohužiaľ pred dokončením publikácie zomrel, a tak sú záverečné kapitoly venujúce sa súčasným dejinám Albánska po páde autokratického režimu dielom iného balkánskeho experta, Ladislava Hladkého. Kniha je obsahovo bohatá, nájdete v nej vyčerpávajúce množstvo historických dát. Zároveň, keďže sa jedná prevažne o spracovanie faktografického materiálu, nenájdete v nej nejaké závažné kontroverzie, obsah pôsobí vyvážene a to vrátane kratších pasáží ilustrujúcich rozmach albánskeho nacionalizmu po smrti Tita a kontakty Tirany s Albáncami žijúcimi v Srbsku a Macedónsku. Dielo je tak základnou literatúrou pre pochopenie súvislostí albánskeho prostredia na Balkáne, kde na základe pohľadu hlboko do histórie vidíme zakorenené príčiny množstva súčasných konfliktov.

Informácie o publikácii a možnosti jej zakúpenia sa nachádzajú napr. na internetových portáloch Kosmas (pre ČR) a Martinus (pre SR).