Dějiny Chorvatska

Dějiny Chorvatska pokrývajú dejiny chorvátskeho národa počnúc príchodom slovanského obyvateľstva na Balkán až po rozvrat Juhoslávie a konštituovanie samostatného chorvátskeho štátu pod vedením prezidenta Franja Tudjmana. Publikácia sa pomerne vyčerpávajúco zaoberá históriou stredovekého chorvátskeho feudálneho štátneho útvaru, charakterizuje jeho jednotlivých panovníkov a analyzuje možnosti tejto entity v reáliách vtedajšej stredovekej Európy. Koniec stredovekej chorvátskej nezávislosti nastáva v roku 1102, keď uhorský kráľ Koloman získava chorvátsku korunu a právo vládnuť tomuto územiu. V ďalších historických obdobiach sp chorvátske dejiny prepojené s dejinami Uhorska, resp. Habsburskej monarchie, avšak s niekoľkými pozoruhodnosťami. Chorvátsko si v rámci tejto stredoeurópskej ríše udržiavalo vyššiu úroveň samostatnosti ako napr. české krajiny, pričom je problematika chorvátskej samosprávy v knihe podrobne objasňovaná. Jednou z hlavných charakteristík vtedajšieho Chorvátska bolo i vytváranie tzv. vojenskej hranice.

Habsburgovci si uvedomovali nutnosť vytvorenia istej nárazníkovej zóny proti tureckým vpádom, pričom túto zónu skonštruovali na chorvátskych hraniciach so Srbskom. Do tohto pásma sa počnúc 16. storočím začínajú sťahovať srbskí prisťahovalci, ktorí vo veľkých počtoch opúšťali osmanskou ríšou okupované srbské územia. Srbi sa tešili v pásme vojenskej hranice zvláštným právam a nepodliehali priamo chorvátskym civilným autoritám, museli však svoj život zasvätiť boju a obrane hranice pred tureckými útokmi. Toto srbské osídlenie sa stáva základom zmeny etnického charakteru obyvateľstva Chorvátska, keď pravoslávny element získava na počte a zároveň si uvedomuje signifikantnú úroveň vlastnej nezávislosti a kultúrnej spolupatričnosti so susedným Srbskom. Tento aspekt je v knihe takisto analyzovaný, rovnako ako historická línia predeľujúca chorvátske a srbské obyvateľstvo, ktorá zároveň oddeľovala západorímsku ríšu od východorímskej, kresťanstvo od islamu a pravoslávia, Uhorsko od osmanského impéria a "západ" pred "východom".

Rozsiahly priestor je venovaný konštituovaniu chorvátskeho národného povedomia a vytváraniu odporu voči snahe Budapešti o čo najväčšie podriadenie Chorvátska uhorským autoritám. Autor popisuje situáciu v Chorvátsku následkom rakúsko-uhorského vyrovnania a rieši sklamanie chorvátskych elít z výsledného stavu. Ďalej podrobne analyzuje rozdiely v národnom hnutí, ktoré sa prejavovali nielen vo vzťahu k Budapešti, ale i k spolupráci s ostatnými juhoslovanskými národmi, obzvlášť so Srbmi. Tieto prístupy pritom občas dosiahli až absurdných podôb, keď sa radikálne anti-srbské prejavy miešali s lojalitou voči uhorskej správe. Obecne sa však vytvorili dva hlavné prúdy reprezentované biskupom Strossmayerom (umiernený prúd) a Ante Starčevićom (radikálny prúd). V niektorých postojoch vtedajšej Starčevićovej skupiny sa dajú hľadať výrazné paralely s vystupovaním Tudjmanových nacionalistov začiatkom 90-tych rokov. Ďalšie kapitoly popisujú situáciu v Chorvátsku po 1. svetovej vojne a dilemy vtedajších predstaviteľov, akú cestu zvoliť pri vytváraní modernej chorvátskej štátnosti. Ukázalo sa, že ani jedna z možností nebola príliš dobrá - samostatné Chorvátsko nebolo vo vtedajšej turbulentnej Európe zrelé na existenciu a začlenenie do Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov prinieslo centralizáciu zo strany Belehradu. Autor popisuje odpor vtedajšieho chorvátskeho vedenia na čele s Radićom a neskôr Mačekom proti narastajúcemu srbskému centralizmu a radikálny zlom v chorvátskych dejinách po prechode ustašovcov k moci. Ante Pavelić je v publikácii jednoznačne odsúdený ako diktátor a vojnový zločinec, dajú sa však sledovať i isté prúdy v chorvátskej spoločnosti, ktoré boli nárastom teritória i moci chorvátskeho štátu uspokojené.

V posledných častiach knihy sledujeme pomerne pokojný život Chorvátska v rámci Titovej SFRJ, pričom sa spomínajú i občasné "problematické" obdobia súvisiace s prejavmi tzv. chorvátskej jari - reformného hnutia chorvátskych komunistov Mika Tripala a Savky Dabčević-Kučar, ktoré sa v Titovych očiach postupne menilo na nacionalistické. Nakoniec vidíme proces pozvoľného rozpadu SFRJ a vytváranie štruktúr nezávislého Chorvátska pod Tudjmanovým vedením. Analyzované sú jednotlivé etapy prechodu k nezávislosti a negatívna rola chorvátskeho nacionalizmu v Bosne, ale i samotnej chorvátskej spoločnosti. Na záver je podávaná perspektíva súčasného Chorvátska po Tudjmanovej smrti, ktoré sa musí vysporiadať s typickými balkánskymi neduhmi umocnenými negatívnym dedičstvom vojenského konfliktu, avšak zároveň smeruje do rodiny civilizovaných európskych štátov. Publikácia je vyvážená, autor Jan Rychlík so spoluautorom Milanom Perenčevićom sa Balkánu venuje prakticky celý život a vníma tak pozitíva chorvátskej štátnosti, ako i katastrofy, ktoré sa udiali na ceste ku nej.

Informácie o publikácii a možnosti jej zakúpenia sa nachádzajú napr. na internetových portáloch Kosmas (pre ČR) a Martinus (pre SR).