Ani mouše by neublížili

Autorka Slavenka Drakulić je chorvátska novinárka v súčasnosti žijúca vo Švédsku. Tesne pred vojnou v roku 1990 začala mať problémy v rodnom Chorvátsku s predstaviteľmi Tudjmanovho režimu, ktorí ju obviňovali z nedostatku vlastenectva a zrady "chorvátskej veci", vyšiel o nej hanlivý anonymný článok v týždenníku Globus a začala dostávať telefonické vyhrážky. V tomto napätom prostredí sa rozhodla ďalej v Chorvátsku nezostávať a z vlasti emigrovala, neprestala však Chorvátsko navštevovať, a to tak počas vojny, ako aj až do dnešných dní. Vo svojej tvorbe venuje veľký priestor vojnovým zločinom spáchaným v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine, situácii v spoločnosti následkom vojen a obecnej analýze spoločenskej atmosféry v období Juhoslávie, počas vojny a krátko po nej, keď sa každý musel po svojom vyrovnať s vlastnou úlohou a počínaním si v turbulentných konfliktných rokoch.

Dielo Ani mouše by neublížili sa zaoberá osobami obvinenými Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu z vojnových zločinov. Autorka si kladie otázku, ako je možné, že bývalí manželia, otcovia a slušní susedia sa občas zo dňa na deň stali fanatikmi, násilníkmi a podporovateľmi zvrátených nacionalistických teórií, ktoré ich doviedli na pokraj vlastnej morálnej integrity. V knihe sa však nepíše iba o tých, ktorí zločiny páchali chladnokrvne a bez rozmýšľania nad prípadnými dôsledkami, či správnosťou daného počínania. Objavuje sa i napr. prípad Dražena Erdemovića, Chorváta bojujúceho v radoch VRS (Vojska Republike Srpske), ktorý v Srebrenici vlastnoručne popravil niekoľko desiatok zajatých moslimských civilistov. Ďalším zaujímavým profilom je prípad Milana Levara, Chorváta z mesta Gospič, ktoré sa počas vojny stalo základňou chorvátskych vojnových zločincov Mirka Noraca a Tihomira Oreškovića. Levar sa rozhodol vypovedať "proti vlastným", čo ho nakoniec stálo život.

Kniha je písaná nápaditým jazykom a autorka dokáže veľmi citlivo vykresliť profily zobrazovaných osobností. Hoci i vzhľadom na svoj chorvátsky pôvod nezakrýva celkom svoje presvedčenie o primárnej srbskej vine, ktorá rozpútala vojnu, rovnako kriticky pristupuje i k príslušníkom svojho vlastného národa. Nedá sa tak rozhodne tvrdiť, že by autorka bola protisrbsky zaujatá - koniec koncov, nevôľa vyvolaná v Chorvátsku jej údajným spochybňovaním "vlasteneckej vojny" a dôslednou vôľou vystaviť na pranier všetky popáchané neprávosti a zverstvá je dostatočným dôkazom jej objektívnych zámerov. V jednotlivých profiloch popisuje napr. rodinný život Ratka Mladića, ktorého dcéra spáchala samovraždu generálovou vlastnou zbraňou, ktorú vyhral ešte ako odmenu na vojenskej akadémii. Mladić možno premietol frustráciu z nešťastia v rodine do svojich ďalších akcií v radoch VRS, keď vyše roka po tejto tragédii vstúpil so svojimi jednotkami do Srebrenice. Čitateľ sa oboznámi s charakteristikou "železnej lady" Biljany Plavšić, ktorá ako niekdajšia profesorka biológie prezentovala rôzne teórie o nadradenosti srbskej rasy, avšak neskôr ako jedna z mála priznala pred tribunálom svoju vinu a aspoň navonok oľutovala svoje činy. Objavujú sa osudy ďalších, menej známych aktérov juhoslovanských vojen, ktorí boli v osobnom živote vzornými občanmi až do prvých dní konfliktu, a vzápätí neváhali vraždiť a znásilňovať, páliť a lúpiť. Azda najvýstižnejšie korešponduje s titulom knihy príbeh Gorana Jelisića, bosenského Srba a dozorcu internačného tábora Luka v meste Brčko. Jelisić bol známy ako nekonfliktný človek, ktorého najväčšou vášňou bolo rybárčenie. Jelisić, človek, ktorý v čase trvania Juhoslávie pracoval ako technik a podľa výpovede tých, čo ho poznali, by "naozaj ani muche neublížil", systematicky vypočúval, mlátil a zabíjal zadržiavaných civilistov a prirovnával vlastnú osobu k Hitlerovi. Autorka nepodáva jednoznačné vysvetlenie, čo spôsobilo takú obrovskú mentálnu premenu týchto ľudí (resp. či už takéto vzory správania v sebe mali a nejaký katalyzátor ich len spustil), žasne však nad tým, že sa tak vôbec stalo a zároveň sa zasadzuje za nekompromisný boj spoločnosti voči všetkým, čo sa v čase vojny nejakým spôsobom previnili.

Isté dilemy pred čitateľom vyvstávajú práve v kapitole o Erdemovićovi, ktorý síce zabil okolo 70 zajatcov zo Srebrenice, avšak činil tak pod nátlakom a vyhrážkami, že ak odmietne splniť rozkaz, sám bude zastrelený. Kladie sa tu filozofická otázka - čo by každý z nás robil na jeho mieste? Podobnú otázku si zrejme položili i sudcovia ICTY, ktorí Erdemovićovi v odvolacom procese uložili relatívne mierny trest piatich rokov. Pasáž o Levarovi, ktorý opakovane prejavil vôľu vlastným svedectvom pomôcť odkryť zločiny z Gospiča, keď miestni chorvátski predstavitelia postrieľali za mestom väčší počet srbských civilistov a mesto sa stalo oázou strachu a hrubej moci, je obzvlášť výpovedná. Levarove pokusy boli chorvátskymi súdnymi inštitúciami po vojne cielene ignorované a keď sa mu podarilo dostať pred ICTY, bol vo svojom dome v Gospiči zavraždený. Autorka pritom poznamenáva, že zločinci z Gospiča ako Norac sú časťou chorvátskej spoločnosti oslavovaní ako hrdinovia a počas súdneho procesu s ním boli usporiadané mnohotisícové demonštrácie. Kniha tak nie je len pojednaním o ľudskom individuálnom charaktere, ktorý sa počas vojny môže dopustiť hrozných vecí, ale i spoločenskou analýzou - hlavní viníci sedia v Haagu, ale všetci, čo násiliu nezabránili, sú svojim spôsobom taktiež vinní.

Informácie o publikácii a možnosti jej zakúpenia sa nachádzajú napr. na internetových portáloch Kosmas (pre ČR) a Martinus (pre SR).