Bosenská otázka v 19. a 20. století

Kniha Ladislava Hladkého Bosenská otázka v 19. a 20. století je pravdepodobne najobsiahlejšou a najlepšie spracovanou publikáciou venujúcou sa dejinám Bosny a Hercegoviny v českom jazyku. Dielo sa však nesústreďuje len na suchý výpočet faktografických údajov, ale pokúša sa nájsť odpoveď na základnú otázku bosenskej histórie - akým spôsobom je možné docieliľ harmonické spolunažívanie jednotlivých etických skupín v krajine, ktorej samotná legitímna existencia je početnými skupinami spochybňovaná. Autor tak citlivým a čtivým spôsobom objasňuje konštituovanie Bosny a Hercegoviny ako historickej entity a spája ho s postupným budovaním modernej štátnosti.

V knihe je dostatočne zachytená i etapa stredovekého bosenského štátu od čias panovania bána Kulina a neskôr ovládaného dynastiou Kotromanićovcov. Autor sa venuje zaujímavému prvku v dejinách krajiny, a síce bogomilskému náboženskému hnutiu, ktoré v priebehu protikacírskych ťažení v západnej Európe nachádza útočisko i na území dnešnej Bosny. Niektorí regionálni historici odvodzujú od tejto stredovekej "bosenskej cirkvi" pôvod dnešnej etnickej skupiny Bosniakov, čím sa zároveň vymedzujú proti častým argumentom srbských, resp. chorvátskych historikov, že dnešní Bosniaci (v Titovej ústave z roku 1974 nazývaní ako Moslimovia s veľkým "M") sú iba islamizovaní Srbi, resp. Chorváti. V ďalších častiach Hladký analyzuje prenikanie tureckého vplyvu do regiónu a zaoberá sa podmienkami, v ktorých začalo dochádzať k relatívne masovej konverzii domáceho obyvateľstva na islam. Tento fakt bol okrem iného spôsobený i tým, že vplyv srbskej pravoslávnej cirkvi na území BiH nebol tak veľký ako v Srbsku samotnom, a obyvateľstvo tak nedisponovalo dostatočnou "morálnou" záštitou voči islamskej kolonizácii. Z pragmatického hľadiska tak podobne ako v Albánsku bolo výhodné prijať novú vieru a získať tak lepšie možnosti uplatnenia sa vo verejnom živote a uľahčiť si každodenné praktické problémy. Autor podotýka, že hoci je etapa tureckej nadvlády obzvlášť pravoslávnym obyvateľstvom vnímaná ako obdobie poroby a útlaku, skutočná situácia nebola ani zďaleka tak katastrofálna a hlavne počas rozkvetu osmanskej ríše bola životná úroveň relatívne dobrá. Prirodzene sa to však týkalo skôr moslimského, než kresťanského obyvateľstva, z čoho taktiež vyplývajú nezhody ohľadom dnešného pohľadu na osmanské obdobie bosenských dejín.

V 19. storočí v súvislosti s narastajúcim srbským odporom voči tureckej nadvláde dochádza k turbulentnej situácii i v Bosne, pričom sa rozvoj moderného srbského nacionalizmu spájal i so snahou o odpoveď, aké obyvateľstvo vlastne na území BiH žije. Srbi (a v menšej miere i Chorváti) tak začínajú prichádzať s teóriami o pôvodne srbskom či chorvátskom pôvode moslimskej populácie, čo zároveň viedlo k možnosti kladenia teritoriálnych nárokov na bosenské územie. Autor v tejto súvislosti do istej miery pripúšťa, že v stredovekom období žilo v Bosne slovanské obyvateľstvo, ktoré sa hlásilo buď k pravoslávnej, alebo katolíckej viere, neexistovala tak vetva "bosenského" národa (avšak takisto neexistovali ani Srbi a Chorváti v modernom slova zmysle, keďže proces národnej identifikácie začal prebiehať až omnoho neskôr - boli to jednoducho katolícki či pravoslávni Slovania). Na strane druhej rozumne konštatuje, že akonáhle odmietli bosenskí moslimovia v čase úpadku moci osmanskej ríše identifikáciu so srbským či chorvátskym národným elementom a vnímali samých seba ako svojbytnú skupinu, je potrebné tento postoj akceptovať a nestrácať energiu pokusmi o násilné presviedčanie moslimov, že sú v skutočnosti Srbi (či Chorváti), len o tom nevedia. Tieto procesy sa pritom stupňovali po prebratí kontroly nad BiH Habsburskou monarchiou, pričom sa opäť zdôrazňuje, že napriek srbskému vykresľovaniu tohto obdobia ako násilnej uzurpácie, dokázali rakúski "okupanti" zaostalé územie citeľne hospodársky pozdvinhúť.

Ďalšie kapitoly sú venované postaveniu BiH v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, kde vzhľadom na centralizovaný režim neboli potreby regiónu príliš brané do úvahy. Rozoberá sa dilema vedúcich predstaviteľov AVNOJu počas protifašistického odboja, aké postavenie a aké hranice určiť pre BiH po skončení 2. svetovej vojny a ustanovení novej Juhoslávie. Ilustrovaná je zmena postavenia bosenských moslimov počas trvania Titovho režimu a vytvorenie oficiálnej skupiny národa Moslimov. V záverečnej časti je popísaný chaotický koniec republiky ako časti Juhoslávie, rôznorodé pokusy o zabránenie konfliktu (napr. návrh na asymetrickú federáciu, tzv. plán Izetbegović-Gligorov) a postoje vtedajších čelných predstaviteľov jednotlivých juhoslovanských republík k integrite BiH. Vzľadom na rozsah i zameranie publikácie sa nejedná o vyčerpávajúci popis všetkých súvislostí vojny v BiH v rokoch 1992-1995, najdôležitejšie prvky sú však zachytené a analyzované. Autor nekladie jednostranne vinu iba na jednu etnickú skupinu a hoci priznáva, že Srbi boli hlavnými strojcami vojnových hrôz, nevyhýba sa ani kritike stúpajúcej vlny moslimského nacionalizmu a sektárskej politiky Aliju Izetbegovića (rozoberané sú napr. konflikty vo vnútri Izetbegovićovej strany SDA, keď sa od bosenského prezidenta odklonili jeho niekdajší spolupracovníci Abdić a Zulfikarpašić, hoci každý v inom období a z diametrálne odlišných dôvodov). Priestor je venovaný i objektívnemu (hoci relatívne stručnému) popisu mierových plánov medzinárodného spoločenstva, postojom jednotlivých etnických skupín k nim a dopadom na situáciu na bojisku. Autor patrí medzi najvýznamnejších odborníkov na Bosnu a Hercegovinu v českom prostredí a veľmi solídne zvládol rozhodne nie jednoduchý cieľ - zodpovedne analyzovať otázku, či je BiH umelým výtvorom alebo prirodzenou integrálnou entitou s legitímnym nárokom na existenciu, ako aj aké boli skutočné ciele jednotlivých etnických skupín počas vojnového konfliktu, a nakoľko sa do dnešných dní tieto postoje pozmenili.

Informácie o publikácii a možnosti jej zakúpenia sa nachádzajú napr. na internetových portáloch Kosmas (pre ČR) a Gorila (pre SR).